V nedeľu som varil pre duchov, až kým mi niekto nezaklopal na dvere.

fotografia na skrinke v obývačke.

A najmä stôl.

Umiestnil som dve nádoby.

Jeden pre Danielu.

Jeden pre mňa.

Zastavil som sa, keď som ho uvidel.

Prvýkrát odkedy začal chodiť, si zo smútku nepripravil priveľa jedla.

Ale ani on nemal priateľku.

„Počkaj chvíľu,“ povedal som.

Išla som k skrinke a vybrala som malý tanier, jeden z tých, čo sme kúpili, keď sa mi narodil syn.

Okolo neho bolo niekoľko múdrych mužov.

kvety a malá prasklina pozdĺž okraja.

Manuel vždy hovoril, že by to mal vyhodiť.

Nikdy som nechcel.

Umyla som ho,