V nedeľu som varil pre duchov, až kým mi niekto nezaklopal na dvere.

že si ľudia zvyknú predstavovať, že ľudia, ktorí sú sami, nemajú nikoho.

A to nie je vždy tak.

Ale niekedy majú niekoho.

Lenže život ich postavil do rôznych domov.

Daniel sa mierne zohol vedľa dievčaťa.

„Povedal som mu, že robíš najlepšie krokety v budove.“

Lucía sa naňho pozrela kútikom oka.

„Povedal si, že sú najlepší na svete.“

„No, ani ja som na ňu nechcel vyvíjať nátlak.“

Dievča sa usmialo.

Bol to malý úsmev, ale stačil.

Odvrátil som sa od dverí.

„Poď dnu, kým nevychladnú. A ty,“ povedal som Danielovi a