V nedeľu som varil pre duchov, až kým mi niekto nezaklopal na dvere.

sódy.

A nebol som sám.

Vedľa neho sedelo dievčatko, asi osemročné, s dvoma zle zapletenými vrkočmi, ružovým batohom a vážnym výrazom na niekoho takého malého.

Daniel si odkašľal.

“Doña Rosario, to je Lucia.”

Dievča zdvihlo ruku, akoby bolo v triede.

„Ahoj.“

Pozrel som sa na Daniela.

Potom dievča.

Potom znova k Danielovi.

Musel si všimnúť moje zmätenie.

„Je to moja dcéra,“ vysvetlil. „Väčšinu času býva s matkou. Tento víkend je so mnou.“

Neviem, prečo ma táto správa tak prekvapila.

Možno preto 

Nikdy sme sa nerozprávali o deťoch.

Možno preto,