sódy.
A nebol som sám.
Vedľa neho sedelo dievčatko, asi osemročné, s dvoma zle zapletenými vrkočmi, ružovým batohom a vážnym výrazom na niekoho takého malého.
Daniel si odkašľal.
“Doña Rosario, to je Lucia.”
Dievča zdvihlo ruku, akoby bolo v triede.
„Ahoj.“
Pozrel som sa na Daniela.
Potom dievča.
Potom znova k Danielovi.
Musel si všimnúť moje zmätenie.
„Je to moja dcéra,“ vysvetlil. „Väčšinu času býva s matkou. Tento víkend je so mnou.“
Neviem, prečo ma táto správa tak prekvapila.
Možno preto
Nikdy sme sa nerozprávali o deťoch.
Možno preto,