ako zvyčajne.
Mäsové guľky.
Omeleta.
Krokety.
Flan.
Dal som tri taniere.
Jeden pre mňa.
Jeden pre Danielu.
Jeden pre Luciu.
Dievča mi podalo krabicu.
Vnútri bola nová zástera.
Bol jednoduchý, vyrobený z ľahkej látky, s vyšívanou vetou modrými písmenami:
VŽDY JE TU PRIESTOR.
„Nepotreboval som ďalšiu zásteru,“ povedal som.
„Starý muž má škvrnu.“
„Táto škvrna je súčasťou rodiny.“
„No, teraz má dva.“ Daniel odfotil.
Toto bola kópia Luciinej prvej kresby.
Ten, kde sú okolo stola štyria ľudia.
Bol podnecovaný.
Plakala som pred dezertom.
Potom som znova plakala, keď odišli.
Ale