V nedeľu som varil pre duchov, až kým mi niekto nezaklopal na dvere.

rovnakú prázdnotu ako prvú nedeľu bez Manuela.

Niekoľko sekúnd som nič nepovedal.

Daniel sa zdal byť znepokojený mojou reakciou.

„Ešte som to neprijal/a.“

„Je to dobrá práca?“

„Áno.“

„Umožní ti to tráviť viac času s Luciou?“

„Myslím, že áno.“

„Tak potom prijmi.“

„Ale my…“

„Nepoužívaj moju kuchyňu ako výhovorku na strach.“

Tá fráza ma bolela, keď som ju vyslovil.

Pretože časť mňa ju chcela požiadať, aby zostala.

Chcel som ti povedať, že tvoja stolička Bolo to jeho.

Nedeľný chlieb už bol súčasťou domácnosti.

Nevedela, ako bude ešte niekedy variť