náladu
Rámy postelí
Čakal. V jednej ruke taška, v druhej list.
Začal sa tej druhej ospravedlňovať skôr, ako stihla prehovoriť. Nebola nahnevaná. Jeho tvár vyjadrovala nesmiernu úľavu. Dlho sa objímali na prahu dverí, zatiaľ čo slnko mizlo za stromami v záhrade.
V ten večer Rodrigo pochopil, že smútok robí človeka podozrievavým. Počúval so strachom, nie srdcom.
Dnes splácajú svoje dlhy spoločne, mesiac čo mesiac, a dom sa už necíti prázdny: jednoducho sa oň delia.
Rodina nie je krv – je to o tichých obetiach, ktoré ponúkame bez toho, aby sme na