to niekto, od koho by som očakával záhadné spojenie s cudzincom jazdcom na Harleyi.
A predsa tam bol.
Niekedy som sledoval, ako sa mu trasú ramená, keď plakal.
Inokedy sedel úplne nehybne a hľadel na Emilyino meno.
Pred odchodom položil jednu drsnú ruku na jej náhrobný kameň a nechal ju tam niekoľko sekúnd.
Vyzeralo to takmer ako ďalšia rozlúčka.
Sledoval som niečo do mesiaca.
V treťom mesiaci som presvedčil, že potrebujem odpovede.
V šiestom mesiaci som už nemohla čakať.
V tú sobotu som vystúpil z auta.
„Myslím, že je čas,